Osada Zlatno (740 m n. m.) sa rozvinula južne od rieky Hron, mimo hlavného cestného ťahu. Tvoria ju predovšetkým samostatné rodinné domy pozdĺž bočnej komunikácie, pričom novšia výstavba z druhej polovice 20. storočia prirodzene nadviazala na líniu historických domov. Zlatno je charakteristické pokojom a izolovanosťou, ktoré mu dodávajú osobitý ráz. V prvej polovici 19. storočia tu vznikol významný skujňovací závod pozostávajúci z dvoch hámrov, v ktorých boli od roku 1834 zriadené valcovne. Nie je isté, či oba hámre vznikli naraz, alebo v odlišných etapách rozvoja. Horný, východný hámor disponoval dvoma Comté vyhňami, valcovou traťou na vodný pohon a zváracou pecou s moderným regeneratívnym systémom, ktorá spracovávala polotovary z Ferdinandovej huty. V jeho prevádzke bol aj generátor na drevný plyn. Od roku 1893 sa tu rozvinula výroba dinasových tehál z miestnych surovín, ktoré sa ručne tvarovali, mleli vo vodou poháňaných mlynoch a vypaľovali v peci na drevný plyn. Tehly sa následne skladovali v bývalom sklade drevného uhlia. 

Dolný, západný hámor bol vybavený dvomi Comté vyhňami a dvomi vlčími kladivami, no v rokoch 1896 – 1898 bol spolu so skladom uhlia zbúraný. Dnes sa na jeho mieste nachádza záhrada a terén dodnes nesie stopy po prívodnom náhone, ktorý pripomína hutnícku minulosť lokality. Horný hámor, prezývaný aj „ružový“, sa zachoval až do roku 1975 vo svojej pôvodnej podobe s bočnými krídlami. Jeho halový priestor má strechu s priehradovými väzníkmi spájanými železnými prvkami, čo dokumentovalo vysokú technickú úroveň svojej doby.

Hoci hámre v Zlatne aj v neďalekej Švábolke postupne zanikali už počas odbytovej krízy v rokoch 1858 – 1863, život v osade pokračoval. V 20. storočí tu fungovala krčma a obchod, pričom vodné kanály ostali zachované a dodnes sú z nich umelo vytvorené potoky. Nad obcou sa rozprestiera cintorín s pôvodnou zvoničkou a liatinovými náhrobníkmi, ktoré dokladajú existenciu hutníctva v regióne. Nad cintorínom stojí horáreň, odkiaľ sa otvára jedinečný výhľad na hrebeň Nízkych Tatier a Kráľovu hoľu.

K tichému Zlatnu sa viaže aj osobná väzba bulharského cára Ferdinanda Coburga, ktorého rod bol úzko spojený s miestnym železiarstvom. Svoju náklonnosť k tomuto miestu vyjadril úprimným želaním na epitafe svojej vlastnej hrobky, aby jeho desať kostí spočinulo v Zlatne, v lone krásnej slovenskej prírody.