Kontakt
Coburgovci na Slovensku
Komenského 445/73
Polomka 976 66
IČO: 53697898
DIČ: 2121512503
Coburgovci na Slovensku
Komenského 445/73
Polomka 976 66
IČO: 53697898
DIČ: 2121512503
O nás
Veronika Aschenbrierová
Pochádzam z Polomky a železiarska história mi je blízka možno aj vďaka rodinným koreňom. Moji predkovia boli nemeckí prisťahovalci, ktorí sa usadili na Michalovej – v mieste s bohatou hutníckou tradíciou. Aj preto mi je veľmi blízka nemčina – absolvovala som nemecké bilingválne gymnázium v Poprade.
Vyštudovala som architektúru na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave so zameraním na obnovu kultúrneho dedičstva. Moja diplomová práca o revitalizácii areálu Ferdinandovej huty v Novej Maši položila základy téme Coburgovskej železnej cesty, ktorej som sa venovala aj v neskoršej štúdii.
Na Ústave manažmentu STU som pokračovala doktorandským výskumom priemyselného dedičstva ako nástroja udržateľného rozvoja regiónu na príklade Pohorelského železiarskeho komplexu. Absolvovala som roka štúdia na Bauhaus Universität vo Weimare a výskumný pobyt v Slovinsku, kde som sa venovala skúmaniu priemyselných lokalít podobných tým našim a hľadala príklady dobrej praxe, ktoré by mohli byť príkladom aj pre nás na Horehroní.
Počas štúdií som vždy vedela, že sa chcem vrátiť domov. Túžila som prispieť k tomu, aby sa prostredie, z ktorého pochádzam, menilo k lepšiemu. Vďaka OZ-tku sa to deje.
Jarmila Oceľová
Vyštudovala som masmediálnu komunikáciu – bakalársky titul som získala na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a magisterský v Nórsku na Univerzite v Oslo. Po štúdiu som sa rozhodla nasledovať hlas svojho srdca a vrátila som sa domov, pod Kráľovu hoľu. Cítila som potrebu splatiť akýsi pomyselný dlh krajine, v ktorej som vyrastala. V zahraničí som videla, ako je ľahko žiť, keď veci fungujú. Na Slovensku to tak nebolo – najmä v mojom rodnom regióne, ktorý je síce nádherný, no život v ňom nebýva jednoduchý. Má však vzácne bohatstvo: prírodu, históriu a príbehy, ktoré stoja za povšimnutie.
K záchrane pamiatok ma priviedol aj jeden smutný príbeh z mojej rodnej obce Polomka. Kvôli rozšíreniu cesty bol zbúraný historický Pánsky dom, ktorý stál v obci už od 16. storočia. Jeho vymazanie z mapy Polomky nevnímam len ako chybu vtedajšieho vedenia samosprávy, ale ako celospoločenské zlyhanie – dôsledok nedostatku informácií, komunikácie a povedomia o vlastnej histórii. Práve tá pritom môže byť základom pre náš ekonomický rozvoj. Vtedy som si sľúbila, že nenechám spadnúť žiadnu ďalšiu pamiatku vo svojom okolí.
V roku 2019 som sa chopila jedinečnej príležitosti pracovať na oddelení cestovného ruchu Rozvojovej agentúry Banskobystrického samosprávneho kraja ako koordinátor v oblastnej organizácii cestovného ruchu Región Horehronie. Odvtedy sa neprestávam diviť koľko toho ešte náš región skrýva, koľko úžasného potenciálu v ňom možno nájsť. Vyhľadávam a koordinujem projekty zamerané na rozvoj udržateľného cestovného ruchu pod Kráľovou hoľou, a tak som sa dostala i ku Coburgovcom. Odvtedy sa táto téma pre mňa stala nesmiernou studnicou inšpirácie, nápadov, priateľstiev, zážitkov a nekonečného spoznávania a vzdelávania. Vnímam ju ako jednu z najlepších ciest v mojom živote. V roku 2021 som spolu s Veronikou a Jarom založila naše občianske združenie, a tým sme spečatili naše aktivity. Odvtedy sa intenzívne venujeme záchrane pamiatok, osvete, spoluprácam naprieč našou krajinou i so zahraničím. Uskutočnili sme niekoľko benefičných koncertov, sprevádzaní pre verejnosť i zopár ročníkov malého multi-žánrového festivalu Čudesno v historickom parku v Pohorelskej Maši, ktorého revitalizáciu v súčasnosti koordinujem. Tento park je dôležitým bodom na našej Coburgovskej železnej ceste a verím, že táto veľká rekonštrukcia historického dedičstva nie je poslednou, ba naopak.
Práca v občianskom združení ma napĺňa – spája v sebe všetko, čo mám rada: históriu, prírodu aj ľudské príbehy. Verím, že práve záchrana týchto jedinečných hodnôt môže prispieť k rozvoju nášho regiónu a zároveň zanechať trvalú stopu pre budúce generácie.
Jaroslav Bodnárik
Som zakladajúcim členom a podpredsedom občianskeho združenia. Narodil som sa v Banskej Bystrici a celý svoj produktívny život pôsobím v oblasti Horehronia v obchodnej sfére, kde aj žijem – v Pohorelej, v hlavnom sídle coburgovského Pohorelského železiarskeho komplexu.
V súčasnosti sa venujem realitnému obchodu v oblasti pod Kráľovou hoľou a pôsobím aj v Národnom parku Nízke Tatry. História rodu Sachsen-Koháry-Coburg-Gotha a ich pôsobenie na Slovensku je mojou srdcovou záležitosťou, ktorej sa venujem už dlhé roky. Úzko spolupracujem s hlavným garantom coburgovskej histórie na Slovensku – Múzeom vo Svätom Antone, s ktorým sme spoločne zrealizovali viacero etnografických výskumov a bádateľských aktivít. Popritom sa venujem zberu a objavovaniu stratených či zabudnutých čriepkov tejto zaujímavej histórie.
Som aktívny aj na horehronskom folklórnom poli. Pôsobím v mužskej speváckej skupine Kráľova hoľa – Pohoreľskí chlopi v Pohorelej a som zakladateľom a hlavnou osobnosťou známeho zoskupenia Horehronskí chlopi. Som autorom a realizátorom zápisu Horehronského viachlasného spevu do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
Dominika Voletzová
Od malička som vyrastala obklopená vôňami domácej kuchyne, medzi ľuďmi s vášňou pre poctivé tradičné jedlo a životnou energiou, ktorá pramení zo života v mojom rodnom Šumiaci. Veci, pri ktorých majú hlavné slovo chuťové poháriky, sa stali prirodzenou súčasťou môjho života – a aj preto som sa rozhodla gastronómiu aj vyštudovať. Popri tom vo mne už od detstva rástla aj láska k pivu, ktorú vo mne prebudil môj starý otec – veľký pivný labužník, ktorý mi ukázal, že pivo je viac než len nápoj. Je to remeslo, kultúra a príbeh. V mojej pamäti dodnes ostali spomienky, ako si po ťažkej práci sadol na lavicu za stôl, otvoril si fľašu piva a s úsmevom na tvári si vychutnával túto zaslúženú odmenu. Pivo bolo pre neho symbolom oddychu a pohody. Ja som mu často robila spoločnosť, počúvala jeho príbehy z mladosti a sledovala, ako si vychutnáva každý dúšok. Práve tieto momenty ma naučili, že pivo môže byť mostom medzi generáciami a súčasťou pekných spomienok.
V tej dobe bolo v obchodoch bežne dostupné len klasické ležiakové pivo, ktoré nemá výraznú chuť. Pamätám si, ako si starký občas jeho chuť spestril sirupom. To vo mne prebudilo túžbu po skúmaní nových chutí a kombinácií. Postupne som začala objavovať tajomstvá výroby piva, skúmať chute, vône a procesy, až som sa odhodlala variť pivo aj doma. Mojím snom bolo mať vlastný pivovar na Šumiaci. Tento sen sa však zatiaľ neuskutočnil. Po ukončení štúdia sa mi naskytla príležitosť byť súčasťou zrodu Horskej chaty pod Kráľovou hoľou, čo ma utvrdilo v tom, že tu chcem ostať žiť.
Myšlienka navariť pivo pre verejnosť vznikla počas festivalu Čudesno v Coburgovskom parku, kedy som uvarila 50 litrov piva podľa vlastného receptu. Test dopadol dobre, pivo sa vypilo a ľuďom veľmi chutilo. A tak sa z malého nápadu stal projekt, ktorý prerástol do spolupráce s občianskym združením. Vedeli sme, že vlastný pivovar si dovoliť nemôžeme, a tak sme hľadali partnera pre kočovné varenie. Netrvalo dlho a prvých 1000 litrov sme uvarili v spolupráci s pivovarom Huncút. Dnes toto pivo môžete nájsť vo vybraných reštauráciách, či na festivaloch pod značkou ALE? COBURG! Ako člen Coburgovci na Slovensku mám na starosti najmä výrobu a distribúciu tohto jantárového polotmavého moku.
Toto pivo sa stalo výnimočným merchom. Je symbolom poctivosti, pracovitosti, súdržnosti a lásky k Horehroniu. Jeho kúpou ľudia neuhasia iba svoj smäd, ale podporia aj záchranu pamiatok a činnosti občianskeho združenia. Vďaka čomu môžu mať naozaj dobrý pocit na duši.
Tak na zdravie!
Ivica Krištofová
Pochádzam z východného Slovenska a vyštudovala som históriu na Fif UK v Bratislave (1980-1984). V rokoch 1987 – 2024 som pracovala v Horehronskom múzeum ako odborný pracovník, v rokoch 2014 – 2015 a 2017 – 2024 ako riaditeľka múzea. Venovala som sa regionálnej a železohutníckej histórii, jej stopy a zachované pamiatky v regióne, najmä cintoríny, boli jednou z mojich výskumných tém. V roku 2024 podpísalo Horehronské múzeum, ako jeden zo signatárov spolu s Regionálnym združením miest a obcí Horehronia, Občianskym združením Coburgovci na Slovensku, Oblastnou organizáciou cestovného ruchu Región Horehronie a Mgr. art. Matúšom Janíčkom, konateľom Ľupčianskych kovozávodov, s.r.o., zastupujúcim súkromný sektor Memorandum o spolupráci, ktorého cieľom je prispieť k zachovaniu železohutníckeho dedičstva v podobe liatinových náhrobníkov, krížov či ďalších liatinových súčastí. Po odchode do dôchodku som vstúpila do občianskeho združenia, aby som pomohla rozvíjať práve tému záchrany historickej liatiny v regióne Horehronie.
Jakub Bernadič
Vyrástol som v Pohorelskej Maši, takže s coburgovským dedičstvom sa stretol hned ako som začal vnímať. A pýtal som sa: “Prečo je detská ambulancia v takej krásnej budove?” “Čo je ten pamätník pred Krivým potokom?” “Čo sú tie múry v Hrone pod mostom?” “Prečo starí rodičia žili v byte v šalande a nie v drevenici?” Keď som sa naučil čítať, tak som v kostole v Červenej Skale vyhláskoval, kto daroval vitrážové okná. A odpoveď stále bola, že dávno tam žili grófi a tí budovali aj továrne, aj vily aj kostoly. Ľudia si ich vážili, tak im postavili pamätník.
Na základnej škole som sa dozvedel od spolužiakov a niektorých učiteľov, že som hamernik, kabaťar a bolo mi divné, prečo v Maši nemáme ani kroj, ani nárečie, ani ľudovky. Odpoveď boli Coburgovci. Doma som našiel brožúrku ku výročiu kovovýroby a prečítal som viac o tom, čo grófi robili a doplnil som získané vedomosti heslom Pohorelá v Slovníku obcí Banskobystrické okresu. Tým bola zvedavosť nasýtená.
Po maturite a roku v cudzine som začal študovať geografiu v regionálnom rozvoji. Po poslednej skúške v druhom ročníku som vo výklade kníhkupectva uvidel knihu Coburgovci a Slovensko od profesora Romana Holeca, ktorú som si jednoducho musel kúpiť. Na jeseň prišlo na výber téma bakalárskej práce, a keď na zozname zasvietil Horehronský región a jeho kultúrno-historický potenciál, dlho som nemusel uvažovať. Písať len o folklóre a ľudovej architektúre by bolo jednoduché no venovať sa Coburgovcom, o ktorých som už vedel, že neboli “len” grófi bola pre mňa vítaná výzva. V téme som mohol pokračovať aj diplomovej práci a návrh tematickej trasy dostal náčrt, aj keď som nedúfal v to, že by sa stala realitou.
Po promóciách som odišiel najprv do Škótska, kde som vyštudoval geografickú informačnú vedu a kvôli práci som sa presťahoval do malebného mestečka na vidieku severovýchodného Anglicka. Tu vyhodnocujem údaje z leteckého prieskumu laserom.
Z cudziny som na Facebooku Pohorelej videl prvé aktivity Coburgovcov na Slovensku v Pohorelskej Maši a bol som rád, že niekto má podobné nápady ako som kedysi mal ja, ale hlavne má chuť a silu premeniť ich z papiera do reality. Neskôr ma v súvislosti so Šalandou kontaktovala Veronika a všetci sme sa stretli na Vianoce 2023 a dohodli na ďalšej spolupráci.
Partneri
