Osada Vaľkovňa, ležiaca v nadmorskej výške 717 metrov, vznikla ako nové sídlo v súvislosti s rozširovaním železiarskej výroby na Horehroní. Jej poloha nebola náhodná – mala byť čo najbližšie k vysokej peci v Červenej Skale a zároveň plniť úradnícke a administratívne centrum regiónu. Od roku 1954 sa Vaľkovňa stala samostatnou obcou, no už dávno predtým tu sídlili úrady, ktoré spravovali široké územie od Polomky až po Vernár. Zástavba sa tiahne pozdĺž hlavného cestného ťahu a pôvodná historická kolónia bola postupne doplnená o rodinné domy, školu či prízemné bytové domy. Vaľkovňa má dnes najväčší počet zachovaných historických objektov z celého komplexu, čo podčiarkuje jej súčasný význam.

Srdcom priemyselnej osady sa stala valcovňa koľajníc, vybudovaná v rokoch 1834 – 1836. Po požiari v roku 1844 bola nanovo postavená a zmodernizovaná. Zvláštnosťou tohto závodu bolo, že ako jediný v regióne nečerpal vodu z Hrona, ale využíval pramene na južných svahoch Kráľovej hole. Tie napájali Dudlavský potok, z ktorého voda pritekala do mohutného dreveného náhonu. Ten privádzal vodu na štyri veľké vodné kolesá, ktoré cez zotrvačník a prevodovku poháňali dve valcovacie stolice – predvalcovaciu a dovalcovaciu. Do pecí s priamym kúrením drevným uhlím sa vkladali predvalky zo skujňovacích hámrov v Červenej Skale a Zlatne. Valcovňa, jednopodlažná halová budova s dvoma ihlanovitými komínmi, tak patrila medzi technologické rarity svojej doby.

Súčasťou areálu bol aj sklad hotových výrobkov, ktorý po zrušení valcovne v roku 1893 prestavali na obytný dom so záhradami a hospodárskymi stavbami. Z výrobných budov sa zachovali len fragmenty, no historické situácie dokazujú, že tvorili jednotný kompozičný celok. V areáli vznikli aj ďalšie významné stavby – dvojpodlažný úradnícky dom v tvare písmena U s prejazdom do dvora (takzvaný dufart) a hospodárskym krídlom maštalí, ktorý poskytoval byty predákom a majstrom. V 19. storočí tu sídlil slúžnovský úrad s väzením a bytom pre slúžneho, ktorý spravoval celý región.

Vaľkovňa bola tiež vybavená zariadeniami každodennej potreby – pohostinstvom, poštou, krčmou, obchodom a mäsiarňou. Vzdelávanie zabezpečovala jednotriedna škola, ktorá fungovala ako súkromná ľudová škola a neskôr prešla pod obec Šumiac, avšak Coburgovské závody ju finančne podporovali až do roku 1942. Po požiari v roku 1844 tu vznikla požiarna zbrojnica a strategickú polohu osady potvrdzovala aj prepriahacia stanica koní s odpočivárňou pre povozníkov, tzv. aláš.

Valcovňa vo Vaľkovni ukončila svoju prevádzku v roku 1889, keďže prítok vody z potokov nestačil na udržanie jej chodu. Napriek zániku hutníckej výroby zostáva osada unikátnym príkladom priemyselného sídla, ktoré sa vyvinulo do plnohodnotnej obce. Zachované historické objekty, hospodárske stavby a dominantný kostol dnes tvoria živé svedectvo o ére, keď Vaľkovňa patrila k významným centrám železiarstva na Horehroní.