Predná Hora bola miestom oddychu a najväčších životných záľub Ferdinanda Coburga.  Uprostred podmanivej muránskej prírody stoja dve dominantné historické stavby, ktoré tu zanechal. Drevený poľovnícky zámoček, kúpený v roku 1910 na poľovníckej výstave vo Viedni a postavený na už vopred pripravené murované základy.  Mysliac na svoju starobu, ktorú chcel stráviť tu, začal stavať neďaleko dreveného zámočku honosný kaštieľ, ktorý však za svojho života nestihol dokončiť. Po druhej svetovej vojne sa tieto budovy stali štátnymi zdravotníckymi zariadeniami na liečenie tuberkulózy. V súčasnej dobe kaštieľ slúži ako odborný liečebný ústav psychiatrický (OLÚP n. o. Predná Hora). 

Drevený poľovnícky zámoček využíval Ferdinand Coburg hlavne v období ruje a poľovačiek na hlucháne. Samotná stavba ani nepripomína zámoček, skôr veľkú poľovnícku chatu situovanú v lesoparku. Pri vstupe do interiéru zaujmú prekrásne kazetové stropy a obklady stien z limbového dreva. Posledným kastelánom zámočku bol Ján Petrula, ktorý tu býval aj so svojou rodinou a staral sa o objekt v pánovej neprítomnosti. 

Múzeum vo Svätom Antone v spolupráci s OLÚP n. o. Predná Hora, ktorý tento zámoček spravuje tu otvorili v roku 2007 expozíciu venovanú Ferdinandovi Coburgovi. Na otvorenie prišlo z okolia veľa ľudí, ktorí si ešte pamätali starého pána z briadkou, ktorý mal záujem o všetko čo sa okolo dialo. „Jeho Veličenstvo, bulharský cár Ferdinand Coburg prišiel na aute, ktoré malo drevené kolesá a rozhadzoval deťom peniaze a cukríky“. Touto vetou začínal rozprávať  každý z nich svoje spomienky na cára. O tom, že mal Ferdinand Coburg rád Slovensko svedčí  fakt, že svoj najbližší personál (komorníkov, šoférov, kastelánov a osobných poľovníkov) si vyberal z tunajších ľudí. Muránsky hrad bol obľúbeným výletným miestom Ferdinanda Coburga a jeho rodiny. Do pamätnej knihy na hrade sa podpisoval ako Gróf Muránsky.

Spod muránskeho kraja sa ústnym podaním zachovala historka stretnutia Ferdinanda Coburga s vešticou, ktorá mu predpovedala, že v ten rok, v ktorom neuloví hlucháňa umrie. Keďže bol veľmi poverčivý zo všetkých síl sa snažil každý rok hlucháňa uloviť. V staršom veku už nevládal vystúpiť pešo do hôr, preto ho statní chlapi vyniesli na špeciálne upravenej stoličke. Za túto službu boli finančne odmenení a cár sa tešil úlovku a aj tomu, že prežije ďalší rok.

Autorka: Mgr. Mária Ďurianová, Múzeum vo svätom Antone