Pohorelská Maša
Coburgovský park a kaštieľ
Park v Pohorelskej Maši je jediným historickým parkom na Horehroní. Vznikol po výstavbe Coburgovského kaštieľa v rokoch 1834 – 1835 a od svojho počiatku bol založený v duchu anglického prírodno-krajinárskeho slohu. Na rozdiel od francúzskych záhrad sa tento štýl snažil čo najviac priblížiť prirodzenej krajine – chodníky sa vinuli v kľukatých líniách, výsadby pôsobili prirodzene a nechýbali ani cudzokrajné rastliny, ktoré šľachta často prinášala zo svojich ciest. Coburgovský park tak nebol len obyčajným parkom, ale reprezentatívnym miestom, kde sa spájala príroda, aristokracia a svet.
Park má rozlohu približne šesť hektárov a po roku 1900 bol rozdelený železničnou traťou na dve časti – dolný prírodno-krajinársky park s vodnou plochou vytvorenou zo spomaleného toku Hrona a horný lesopark, ktorý tvoril prirodzenú terénnu kulisu parku dolnému. Coburgovci ako priekupníci nových technológií, si pri železnici nechali postaviť svoju súkromnú železničnú zastávku. Pri potulkách parkom možno dodnes obdivovať starú lipovú alej či mohutné červenolisté buky (Fagus sylvatica Atropurpurea), ktoré sa spomínajú už v obecnej kronike z roku 1935. Z historických záznamov vieme, že začiatkom 20. storočia tu pôsobil záhradník Alexander (Šandor) Kolárik, ktorý objednával rastliny od viedenskej firmy Wolfner & Weisz. V parku mohli jeho návštevníci obdivovať exotické druhy ako livistona čínska, ďatlovník senegalský či araukáriu. V parku sa nachádzali tri skleníky z lomové kameňa, ten najväčší mal plochu až 129 m².
Park v Pohorelskej Maši bol v minulosti výkladnou skriňou botanických zaujímavostí i miestom oddychu. Coburgovci, známi svojím záujmom o prírodné vedy, ho založili ako reprezentatívny priestor, ktorý dodnes nesie svedectvo o ich vkuse a dobovej kultúre. S jeho históriou sa spája aj veľké množstvo archívnych materiálov, ktoré ešte stále čakajú na podrobné spracovanie. Práve preto zostáva park nielen krásnym miestom prechádzok, ale aj cenným dedičstvom, ktoré odhaľuje spojenie šľachtickej histórie, umenia a prírody.
Dom správcu – Coburgovská kúria
Súčasťou areálu bol aj dom správy majetku, prestavaný začiatkom 20. storočia do svojej terajšej secesnej podoby. Jeho využitie sa rokmi viackrát zmenilo. Medzi posledných významných hostí tohto objektu patril český maliar Max Švabinský, ktorý tu počas letných pobytov v rokoch 1931 – 1938 hľadal inšpiráciu v krásnej okolitej prírode Muránskej planiny a Nízkych Tatier. Neskôr objekt slúžil ako lesná správa, po druhej svetovej vojne bol využívaný ako pôrodnica, napokon v 70. rokoch prešiel jeho interiér komplexnou rekonštrukciou a vznikli tu lekárske ambulancie horehronskej polikliniky. Vedľa objektu bola postavená lekáreň aj dom lekárnika. Približne 30. rokov tento objekt chátra, no všetko sa môže onedlho zmeniť. V roku 2025 ho od pôvodného vlastníka Nemocnice s poliklinikou Brezno, n.o. kúpil Banskobystrický samosprávny kraj, ktorý cez svoju Rozvojovú agentúru BBSK, n.o. pripravuje plány na jeho rekonštrukciu.
Kostol svätého Filipa
Na mieste dnešného kostola stál pôvodne starý drevený kaštieľ, ktorý po dostavaní murovaného sídla slúžil ako ubytovňa pre robotníkov. Roku 1903 na jeho základoch vyrástol jednoloďový kostol zasvätený svätému Filipovi. Kostol bol postavený pre potreby robotníctva, aby nemuseli chodiť do vzdialených chrámov. Pamiatkou, ale aj dodnes dodržiavanou tradíciou je neobsadzovanie prvej lavice naľavo. Tá bola vždy vyčlenená pre rodinu Coburgovcov, je označená rodinným erbom v jej hornej časti. Filip so svojím sprievodom počas svojej prítomnosti v Pohorelskej Maši rád navštevoval tunajšie sväté omše. Tento chrám hostil nielen miestnych veriacich, ale aj významné osobnosti európskej aristokracie následníka trónu Rudolfa Habsburského, či posledného nemeckého cisára a pruského kráľa Wilhelma II. V roku 1911 sa v kostole uskutočnila birmovka detí bulharského cára Ferdinanda Coburga – Cyrila, Nadeždy a Jevdokie. Najstarší Ferdinandov syn Boris, ako následník bulharského trónu, sa tejto slávnosti nezúčastnil. Posledná vzácna návšteva poctila kostol v roku 2014, keď ho navštívil vnuk cára Ferdinanda – ešte stále titulárny bulharský cár, Simeon II. s manželkou Margaritou.
Augustova huta
Výrobu v Pohorelskej Maši počas koháryovského obdobia definujú železiarne pozostávajúce z maše a dvoch hámrov. K vysokej peci patrili bežné zariadenia a pomocné prevádzky – kanál z Hrona, vodný náhon, koleso s transmisným mechanizmom na dúchadlá, vážnica a sklady uhlia či drvárňa rudy poháňaná vodou. V blízkosti stáli dva hámre – horný pri peci a dolný nižšie po prúde Hrona. V každom boli dve skujňovacie vyhne a jedna vykúvacia vyhňa so štrekárom či perlíkom. Hámre disponovali vlastným technickým zázemím – hrádzou, kanálom, dúchadlom, ohniskami, skujňovacími i vykúvacími kladivami a príručnými skladmi. Pec pracovala v kampaniach trvajúcich od 24 do 75 týždňov, prestávky sa využívali na opravy taviaceho priestoru a údržbu vodných diel. Výroba bola závislá od počasia – časté odstávky spôsobovali mrazy, suchá i povodne. V roku 1817 začali s výstavbou novej pece, dokončenej v roku 1821, po ktorej starú pec postupne demontovali. Do vsádzky sa spočiatku používali aj lokálne rudy, no neskôr sa upustilo od ich ťažby. Nedostatok vody napokon v rokoch 1825 – 1826 zastavil činnosť horného hámra. Vysoká pec produkovala surové železo a liatinu, ktorá sa odlievala do hliny a piesku, pričom hotové výrobky sa spracovávali v hámroch na tyčové, pluhové a pílové železo.
V rámci modernizácie výroby Coburgovci vybudovali v rokoch 1847 – 1850 Augustovu hutu. Bola zameraná na skujňovanie a valcovanie jemného tyčového železa a stala sa najmodernejšou súčasťou celého komplexu. Jej zariadenia tvorili tri Comté-vyhne, dve vykúvacie kladivá, valcové dúchadlo a jemná valcovacia trať, ktorú spočiatku poháňalo vodné koleso, neskôr moderná turbína. Významnú úlohu zohral technik Johann von Müller, ktorý do služieb Coburgovcov nastúpil už roku 1842. V Pohorelej sa podieľal na budovaní strojárskej dielne, skujňovacích závodov a valcovní, pričom do Comté-vyhieň zaviedol tzv. malé skujňovanie (kleinfrischerei). Tento postup, prevzatý z Francúzska, spočíval v preklenutí ohniska, aby sa zabránilo stratám tepla a zároveň sa využil žiar na ohrievanie kujného železa. Valcovňa jemného železa pracovala do roku 1892 s troma Comté-vyhňami, dvoma kladivami, dúchadlom a vodným pohonom. Po ukončení výroby v Zlatne bola tamojšia hrubá valcovacia trať premiestnená do Pohorelskej Maše a prestavaná na jemnú. Súčasťou modernizácie bola aj výstavba zváracej pece regeneratívneho systému pre zvarovanie polotovarov z Ferdinandovej huty a generátora na drevný plyn.
Okrem výrobných budov vznikla aj kolónia domov pre robotníkov a úradníkov s hospodárskym zázemím – krčmou, výdajňou potravín a mäsiarňou. Všetky objekty patrili železiarňam a boli udržiavané v ich réžii. Augustova huta sa tak stala symbolom technického pokroku 19. storočia na Horehroní a svedectvom o významnej priemyselnej tradícii regiónu.
