Popri toku Hrona, od jeho prameňa až po západnú hranicu Breznianskeho okresu, na mieste bývalých železiarskych osád (dnes obcí, alebo ich častí) aj v širšom okolí, zostali po horehronských hutníkoch mnohé pamiatky. Medzi nimi aj miestne cintoríny. Sú malými múzeami v prírode. V prirodzenom prostredí zakonzervovali pre budúce generácie trvalý odkaz v podobe liatinových náhrobníkov, krížov a oplotení hrobových miest a tak, ako v iných železiarskych regiónoch, patria neodmysliteľne ku koloritu dedín na hornom toku Hrona. Jedinečnosť výzdoby náhrobnej architektúry vypovedá o vkuse, citlivosti a úcte tunajších lejárov ku kresťanským tradíciám a ich schopnosti vtesnať žeravý kov nielen do strohých technických noriem.

Najstaršie kríže pochádzajú z polovice 19. storočia. Nevynikajú náhrobníkovou poéziou pre ktorú na úzkych ramenách nebolo miesto. Forma sa plne podriadila účelu a len v niektorých prípadoch je pridanou hodnotou ich decentná výzdoba.

Pompéznejšie pôsobia tabuľové liatinové náhrobníky. Nápadná podobnosť s architektonickými prvkami gotických cirkevných stavieb odkazuje na vedomosti lejárov v oblasti historických slohov. Hladké platne zdobené len po stranách a na vrchole, dosahujúce výšku viac ako poldruha metra, poskytovali dostatočný priestor na podrobnejšiu textovú časť. Ich majestátnosť mohla byť rozlišujúcim znakom, naznačujúcim, že ide o významnejšiu osobu (vyšší železiarski úradníci), alebo rodinu, z ktorej zomrelý pochádzal. Dominujú na cintorínoch lokalít bývalého Pohorelského železiarskeho komplexu v Šumiaci – Červenej Skale, v Telgárte, vo Vaľkovni – Švábolke, v Zlatne.

Náhrobníky a kríže z druhej polovice 19. storočia, až z tridsiatych rokov 20. storočia sú najpočetnejšou skupinou a akýmsi vzorkovníkom dekórov, ktorými lejári zdobili ramená krížov, tabuľky a iné detaily náhrobníkov. Ich ornamentika, zastúpená geometrickými, rastlinnými vzormi a figurálnymi motívmi, aplikovaná v reliéfe, či prerezávaná po celej výške a šírke ramien krížov, aj na ich vrcholoch, svedčí o majstrovstve lejárov a snahe vytvoriť zdanie krehkosti a jemnosti vo výtvarnom spracovaní chladného kovu.

Odlievanie krížov bolo umelo prerušené v 50. rokoch 20. storočia. Na horehronských cintorínoch preto nájdeme pôvodné kríže už len staršieho dáta, občas však s novými, dodatočne umiestnenými tabuľkami s údajmi o zomrelých zo 70. či 80. rokov 20. storočia.

Zručnosť horehronských lejárov vo vzácnej jednote tvaru a materiálu prezentuje a vo svojej ornamentálnej pestrosti najadekvátnejšie zastupuje cintorín v Pohronskej Polhore. Je to doslova galéria krížov, reprezentatívna pamiatka materiálnej a duchovnej kultúry obyvateľov horného Pohronia. V roku 1999 bol cintorín zapísaný do štátneho Ústredného zoznamu pamiatkového fondu na Slovensku. Na vzhľade cintorína sa podpísalo prevažujúce vierovyznanie obyvateľstva. V typologickej jednote krížov (približne 70% náhrobníkov tvoria latinské kríže, nakoľko cintorín spravovala rímskokatolícka cirkev) je ukrytá celá plejáda ornamentov a detailov, kreovaná fantáziou výrobcov. Doterajšie zotrvanie na pôvodnom mieste umocňuje ich výpovednú hodnotu nielen ako kresťanského symbolu v „záhrade večného pokoja“, ale aj ako prvku podmieňujúceho sebareflexiu Horehroncov a impresie návštevníkov tohto regiónu. Určené iným, stali sa nepriamymi pamätníkmi na tých, ktorí ich ako pamiatky sami tvorili. Na zlievačov z Novej Maše a Hronca, na ich majstrovstvo, ktoré sa natrvalo vrylo do pamäte Horehronia.