Výrobný areál v Novej Maši, známej aj ako Ferdinandova huta, sa rozprestieral na južných svahoch vedľa hlavnej cesty v nadmorskej výške 709 metrov. Už pri prvom pohľade bolo zrejmé, že nejde o náhodne poukladané budovy – areál bol dômyselne navrhnutý tak, aby využil prirodzené danosti terénu, a aby zásobovanie vodou či drevom prebiehalo čo najefektívnejšie. Ferdinandova huta sa stala najmodernejším a zároveň architektonicky najvýznamnejším železiarskym podnikom v regióne. Jej vznik siaha do rokov 1837 – 1839, keď tu na mieste pôvodne nazývanom Nižná Švábolka s dvomi starými vyhňami a hámrom začali Coburgovci s výstavbou novej vysokej pece, zlievarne a hámrov. Inováciou, ktorá posunula závod medzi špičku monarchie, bolo zavedenie dúchania horúceho vzduchu namiesto studeného – technológia, ktorá znižovala spotrebu paliva, zrýchľovala tavbu a prinášala vyšší výkon. Dominantou areálu bola mohutná pec belgického typu s odlievacou halou. Pomyselnou osou kompozície zoskupenia budov železiarskeho areálu bola navážacia rampa, ktorá zásobovala vysokú pec zo skladu uhlia na kopci. Na osi symetrie ležali najdôležitejšie stavby – súčasti výrobného procesu. Sklad uhlia/dreva (zásobáreň) prepojená s vysokou pecou navážacou rampou. Dom správcu/úradníka, ktorý zabezpečoval chod a kontrolu výroby. Objekty do tvaru „U“ boli situované rovnako na oboch stranách. Taktiež ako vo Vaľkovni šlo o dvojpodlažné objekty. Jeden slúžil na bývanie robotníkov železiarní zvaný šalanda. Nachádzalo sa tu 18 jedno až dvoj izbových. Ďalší objekt, na druhej strane pomyselnej osi, bol pravdepodobne sklad/pracovná hala s vertikálnymi pásovými oknami prebiehajúcimi cez obe podlažia.

Zlievarenstvo bola samostatná časť železiarstva, kedy vznikla potreba na odlievanie finálnych výrobkov priamo do piesku či hliny. V Novej Maši vyrobili nielen strojové súčiastky, kolesá či turbíny, ale aj parný stroj, ktorý sa považoval za technologickú raritu. Podnik si získal meno aj umeleckým odlievaním – náhrobné kríže, pomníky či ozdobné liatiny nachádzali uplatnenie v širokom okolí. Bol tu dokonca odliaty aj pomník – liatinový pavilón, v súčasnosti osadený na východnom konci obce Pohorelská Maša v blízkosti hlavnej  cesty. V rokoch 1842 – 1846 tento závod doplnili o strojársku dielňu a zlievareň doplnili plameňovou a kupolovou pecou na zlievanie valcov pre tamojšie valcovne. 

Medzi rokmi 1852 – 1893 vyrobila vysoká pec neuveriteľných 112 425 ton surového železa, pričom rekordom bolo 3690 ton v roku 1885. Modernizácia pokračovala – v roku 1890 pec prestavali, no jej životnosť sa blížila ku koncu a už o tri roky neskôr bola definitívne odstavená. Nahradila ju veľká valcovňa poháňaná parným strojom a Siemens-martinská oceliareň s dvomi pecami, ktoré však fungovali len do prvej svetovej vojny. Potom sa výroba obmedzila na siemens-martinské pece, valcovňu a zinkovňu, až napokon v roku 1933 celý závod zastavil činnosť.

Jedinečným technickým dielom areálu bol vodný náhon, bez ktorého by výroba vôbec nebola možná. Náhon viedol od Švábolky, pričom 800 metrov jeho trasy bolo vybudovaných pod zemou. Mal šírku takmer štyri metre a výšku cez dva metre, vo vnútri sa nachádzal obslužný chodník umožňujúci prístup aj počas prietoku vody. Každých 200 metrov mal svetlíky na odvetranie a osvetlenie, čo svedčí o vysokej technickej úrovni. Tento kanál bol existenčne nevyhnutný, pretože riešil veľké prevýšenie medzi zdrojom vody a samotnými výrobnými objektami.

Historické záznamy hovoria, že v areáli stála valcovňa, martinské pece, kováčska dielňa, stolárska dielňa i nástrojáreň, dokonca tu fungovalo aj cínovanie nádob, tzv. „cinkeraj“. V 50. rokoch 20. storočia však väčšina hál zanikla a na ich mieste vznikol podnik Horehronka. Ten sa však neosvedčil a po pár rokoch výroba bižutérie skončila. Objekty následne prevzal závod Sigma Závadka, kde pracovala len hŕstka miestnych ľudí.

Napriek zmenám a zániku výroby sa v Novej Maši zachovalo niekoľko hodnotných objektov – ruina samotnej vysokej pece, robotnícky bytový dom (šalanda), domy pre úradníkov, sklad dreva s vážnicou, dom správcu a ikonická zvonička so zvonom. V areáli nájdeme aj zvyšky pivničiek a čitateľné časti vodných kanálov, ktoré pripomínajú kedysi pulzujúce technické srdce Horehronia. Ferdinandova huta tak dodnes stojí ako svedok technického pokroku, keď sa v doline Hrona rodili železné výrobky pre celú monarchiu.